Články

 

 

Čo sa vám v mysli vybaví, keď počujete slovo „psychológ"? Mnohým z nás sa automaticky vynorí obraz človeka, ktorý sa bude zaujímať o našu minulosť, o naše detstvo. 

Iní si predstavia niekoho, kto ich bude nabádať, aby podrobne hovorili o svojich problémoch a dookola sa pýtať „prečo". 

Ďalší zasa odborníka, ktorý bude klásť množstvo otázok, ktorých zmysel nebudú chápať, na ktoré nebudú vedieť odpovedať, ktoré im budú nepríjemné a ktoré ich možno aj rozplačú. 

Psychológ sa mnohým spája s predstavou autority, ktorá im povie, čo je príčinou ich problémov, čo robia zle a odporučí im, ako majú postupovať.

 

Nuž... to nie sú len stereotypné predstavy verejnosti, ako pracuje psychológ, ale aj skutočné spôsoby práce psychológov. Psychológov spred štyridsiatich rokov. Spôsoby, ktoré sú prekonané, alebo skôr, mali by byť prekonané. Často však nie sú. Takýmto spôsobom mnohí psychológovia stále pracujú, a to napriek tomu, že existujú iné, nové modernejšie a efektívnejšie prístupy ku klientovi. Prístupy, ktoré sú zároveň príjemnejšie pre klienta, pre človeka, ktorý psychológa vyhľadá. Smery, v ktorých je klient rovnocenným partnerom, nie objektom skúmania. Smery, v ktorých psychológovia nevystupujú z pozície moci a v ktorých psychológovia neordinujú rady „ako žiť“.

 

Táto nerovnováha moci a pozícia psychológa ako „autority“ je mnohým z nás nepríjemná, pre mnohých je absolútne neprijateľná. Málokto má rád, ak mu druhí hovoria, čo je preňho dobré a ako má žiť. Vyvoláva to celkom prirodzený odpor a vzbudzuje to v človeku pocit nedostatočnosti. Takýto vševediaci postoj psychológa je často príčinou toho, že človek po jeho návšteve odchádza znechutený a s myšlienkou, že „tam radšej nemal chodiť“. Alebo odchádza v pozícii poslušného žiačika, ktorý sa nechal usmerniť a ktorý bude nasledovať všetky odporučenia odborníka. Až kým nezistí, že dobre mienené rady nefungujú alebo sa mu ich napriek všetkej snahe nedarí v živote uplatňovať. Nehovoriac o tom, že takáto submisívna pozícia nie je pre život dospelého človeka ani zdravá ani prospešná.

 

Aké alternatívy teda existujú? Jednou z nich je „krátky na riešenie orientovaný prístup“. Základy tohto prístupu položili v sedemdesiatych rokoch 20.storočia (za jeho zakladateľa sa považuje Steve de Shazer) a odvtedy sa prudko rozvíja a získava si čoraz významnejšie miesto v psychoterapii a v koučingu. Prevažne v zahraničí. U nás je, bohužiaľ, tento smer stále pomerne neznámy nielen u širokej verejnosti, ale aj medzi psychológmi. Rýchlo si však získava svojich priaznivcov. Predstavím vám dnes pár princípov, ktorými sa tento smer líši od práve opísanej „klasickej“ psychoterapie.

V čom je teda na riešenie zameraný prístup iný?

 

 

Sústredí sa na budúcnosť...

 

 

Na riešenie zameraní psychológovia vychádzajú z predpokladu, že pre to, aby sa zlepšil život človeka, aby sa vyriešil jeho súčasný problém či problémy, ktoré ho trápia, pre to, aby sa človek cítil lepšie, šťastnejšie, spokojnejšie, nie je nutné vracať sa do min

Na rozdiel od, povedzme, psychoanalýzy, kde je predmetom rozhovoru klienta so psychológom prevažne minulosť, často detstvo, minulé zážitky, minulé vzťahy, pri návšteve u psychológa orientovaného na riešenie bude predmetom vášho rozhovoru prítomnosť: to, aké sú veci teraz, ako teraz fungujú či nefungujú, alebo, a to predovšetkým – budúcnosť. To, ako chcete, aby veci fungovali, ako by mohli fungovať inak, lepšie. Predmetom vášho rozhovoru preto nebude vyťahovanie a analýza starých krívd, rán a tráum, rozpitvávanie vašich minulých neúspechov, minulých neuspokojivých vzťahov, ale, naopak, budete hovoriť o budúcnosti, o tom, ako by ste si predstavovali svoj lepší, spokojnejší život. Ten budete podrobne skúmať, tomu budete venovať svoj čas a energiu. Budete hovoriť o tom, ako si predstavujete váš život bez prítomnosti problému a spoločne so psychológom budete túto predstavu krok po kroku uskutočňovať.

 

Na riešenie orientovaní terapeuti sú dokonca presvedčení, že neustále vracanie sa k minulým neúspechom človeka priamo poškodzuje. Tým, že človek opakuje, či už nahlas, alebo vo svojej mysli, vo svojich predstavách vlastné zlyhania a negatívne zážitky nielen prehlbuje, zintenzívňuje, priam zhmotňuje svoje problémy, ale zároveň tým nahlodáva svoje sebavedomie, vedome si poškodzuje svoj sebaobraz a prehlbuje si depresívne ladenie. Opakovanie nepríjemných zážitkov nám tak zbytočne berie silu a oslabuje našu kapacitu sa obracať k budúcnosti s nádejou a s vierou, že môže byť lepšia, optimistickejšia. 

 

Podrobné opisy nepríjemných zážitkov a skúseností sú ako draci, ktorí nás strhávajú späť do jaskyne aj vtedy, ak sa nám práve darí z nej vychádzať von, na svetlo...

 

Na riešenie orientovaný prístup sa vracia do minulosti vtedy, ak to je pre človeka užitočné – ak z nej človek môže čerpať silu, inšpiráciu, ak v nej nachádza zdroje použiteľné pre budúcnosť. Na riešenie orientovaný prístup hľadá v minulosti klienta inšpiráciu - to pozitívne, ukazuje mu prostredníctvom minulosti všetko, čo sa mu podarilo, čo zvládol, zameriava sa na jeho úspechy, nie na jeho zlyhania. Človek môže uviaznuť, môže mať pocit, že všetko je na nič a nič sa nedarí, že všetko, čo kedy urobil, bolo zlé a nesprávne. Ak sa však lepšie zamyslí, obyčajne ľahko nájde prekážky, ktoré úspešne prekonal, ťažkosti, ktoré bravúrne zvládol. Na to je minulosť dobrá – aby nám ukázala, čo všetko pozitívne sme v živote urobili, čo sa nám podarilo. A keď sa nám to podarilo v minulosti, je veľká pravdepodobnosť, že sa nám to podarí zasa. 

 

Na riešenie orientovaní psychológovia veria, že minulosť sa stala a nech bola akákoľvek, budúcnosť je stále pred nami – je otvorená a čaká. Čaká, ako s ňou naložíme.

 

 

Zameriava sa na riešenie...

 

 

Na riešenie orientovaný prístup vychádza z predpokladu, že na to, aby človek zmenil svoju situáciu, vyriešil svoj problém, nie je potrebné ho podrobne zanalyzovať. Prečo? Pretože analýza v tom lepšom prípade odpovie na otázku, čo všetko zapríčinilo vznik danej situácie, objasní nám okolnosti jej vzniku, jej históriu, postupnú genézu, to ale neznamená, že nám tým poskytne návod na jej riešenie. Riešenie problému je často celkom nezávislé od jeho analýzy. Ako trefne poznamenal Steve de Shazer, zakladateľ tohto prístupu:

 

„Ak chcete otvoriť zamknuté dvere, nepotrebujete podrobnú analýzu zámku, stačí kľúč, ktorý do zámku pasuje.“ 

 

Kľúč je riešením. Analýza zámku by bola len stratou času.

Navyše, v bežnom živote sú veci poprepájané, mnoho skutočností pôsobí naraz, pôsobia súčasne, vzájomne sa ovplyvňujú, podmieňujú, preto je ťažké a často celkom nemožné zistiť, čo spôsobilo čo. Čo bola príčina a čo následok. Dokonca je nemožné aj s istotou identifikovať všetky faktory, ktoré mohli byť príčinou. A už vôbec nie je možné zistiť, či príčinou skutočne aj boli. Často, ak sa opýtame dvoch rôznych ľudí na príčiny vzniku určitej situácie, dostaneme dve rôzne odpovede. Ktorá z nich je správna? Kde je pravda? Preto sa na riešenie orientovaní psychológovia nezameriavajú na problém, ale na jeho riešenie. To je to, čomu sa s klientom venujú, to je to, o čom s klientom hovoria. Pretože, citujúc opäť de Shazera: 

 

„Hovorenie o probléme vytvára problém, hovorenie o riešení vytvára riešenie.“ 

 

Nepýtajú sa, prečo to celé vzniklo. Pýtajú sa, ako to vyriešiť, ako z toho von, čo je potrebné urobiť. Pýtajú sa, ako docieliť zmenu. Pozitívnu zmenu, takú, akú by si klient prial. Spoločne s klientom hľadajú "kľúč".

 

Každý človek chce v očiach druhých, ale predovšetkým vo svojich vlastných očiach vyzerať ako ten úspešný, schopný, kompetentný. Hovorenie o problémoch mu tento pocit neprinesie, hovorenie o problémoch zdôrazňujúce klientove nedostatky, mu pocit sebadôvery a sebahodnoty ďalej nahlodáva. Rozhovor o cieľoch, o riešeniach naopak zdôrazňuje schopnosti a zručnosti človeka a preto zvyšuje jeho sebadôveru a vieru vo vlastné zdroje.

 

PhDr. Lucia Trézová                                    

článok bol publikovaný v časopise Dieťa 10-2014

 

 

 

 

Tak trocha iný psychológ, alebo - klient je expertom na svoj život

 

Klient je vždy pánom situácie...

Na rozdiel od mnohých iných psychologických smerov, terapia orientovaná na riešenie celkom vedome zhadzuje z piedestálu vševediacu autoritu psychológa. Celkom vedome ničí tú auru vytváranú okolo psychológov ako tých, ktorí „najlepšie vedia“: čo robiť, ako sa zachovať, či sa rozviesť alebo v manželstve zotrvať atď. Takýto obraz psychológov či psychoterapeutov je tak pevne zafixovaný, že mnohí prichádzajú k psychológovi s tým, aby im „poradil, čo majú robiť“, pretože však on je tým „odborníkom“. Mnohí iní, naopak, práve kvôli tomuto psychológa odmietajú – pretože sa im prieči predstava, že nejaký cudzí človek im bude kafrať do ich života, tváriť sa, že všetkému rozumie najlepšie a dávať im rady. Mnohým, samostatne uvažujúcim ľuďom, je takáto predstava nepríjemná či dokonca protivná. A je to normálne a je to zdravé. Hovorí to o ich autonómnosti, hovorí to o ich zdravom sebavedomí, o schopnosti samostatne myslieť a robiť vlastné rozhodnutia. Posúvanie človeka do roly toho, ktorý má „počúvať“ a nasledovať rady iného človeka – „odborníka“, ho zbavuje jeho samostatnosti a zodpovednosti za samého seba. 

 

Každý človek má právo na vlastné rozhodnutia. Aj na tie chybné. Nenechajme si toto právo vziať. Nikým. Ani psychológom.

 

Poviem vám krátky príbeh zo života...

 

Kamarátka, na základe odporúčania školy, navštívila s 8-ročným synom psychiatra. Chlapček mal podľa učiteľov problémy s pozornosťou, nedokázal sa primerane dlho sústrediť, počas vyučovania vyrušoval. Ak sa ho učitelia snažili disciplinovať, staval sa na odpor – odmietal spolupracovať, prestal komunikovať. Doma nemal chuť si robiť úlohy, ak sa ho matka snažila do nich nútiť, bol zlý – kričal, plakal, hádzal vecami. 

Čím väčšia bola snaha primäť ho robiť veci, do ktorých sa mu nechcelo, tým silnejší bol jeho odpor a odmietanie. Nič zvláštne, len akcia vyvolávala reakciu. Viedlo to k tomu, že kamarátka mnohokrát rezignovala – aby sa chlapec upokojil a doma bol pokoj. Postupne chlapček odmietal chodiť do školy. Bál sa učiteľov, pred odchodom do školy pravidelne vracal. 

Vtedy sa kamarátka rozhodla navštíviť psychiatra. Od psychiatričky si vypočula, čo všetko robí zle, ako vo výchove zlyhala. Jej hlavný problém bol ten, že je "nedôsledná matka", pretože netrvá na svojom postupe – často to „vzdá“ a chlapček tak dosiahne svoje. Psychiatrička si zaumienila, že jej ukáže, ako na to. Nariadila chlapcovi niečo urobiť, ten to odmietol. Prikázala to znova, ale bez výsledku. Tak sa rozhodla, že jeho odpor zlomí – pristúpila k nemu a odviedla ho do kúta, kde mu prikázala stáť čelom k stene. Chlapec to ignoroval, smial sa. Tak ho chytila za ucho, skrútila ho a prinútila ho kľaknúť si. Chlapec sa od bolesti rozplakal a podvolil sa. Moja kamarátka, jeho matka to sledovala s nemým úžasom. Vedela, že to nie je správne, vedela, že sa jej dieťaťu deje ujma, ale nepovedala nič. Mlčala, pretože „psychiater predsa vie, čo robí“. A to, čo robí, musí byť správne. Pretože je to odborník. 

Po skončení návštevy šli s chlapcom mlčky k autu, chlapec ponížený, v slzách, na mamu ani nepozrel. Sadli si do auta a kamarátka sa rozplakala. Plakala nad tým, ako pred svojimi očami nechala ubližovať vlastnému dieťaťu, plakala nad vlastnou zbabelosťou zabrániť tomu. Plakala z pocitu viny, ako sklamala svoje dieťa tým, že nechala cudziu osobu, aby mu spôsobila bolesť, aby ho ponížila. Autorita psychiatra bola taká silná, že prekonala prirodzený inštinkt matky chrániť vlastné dieťa.

 

Aká je teda rola na riešenie orientovaného psychológa? 

 

Základom je rešpekt. Rešpekt ku klientovi, úcta k človeku. Rešpekt k tomu, že ak klient niečo nechce, tak ako slobodný človek má právo to odmietnuť. A nerobiť nič, čo mu je nepríjemné, nerobiť nič, pre čo sa sám dobrovoľne nerozhodne. Najvyšším arbitrom užitočnosti a vhodnosti je klient. Ten je v centre snaženia – jeho názor, jeho postoj a predovšetkým – jeho slobodná vôľa je kľúčovým imperatívom. Rešpekt, ktorý je taký silný, že dokonca bráni na riešenie orientovaným psychológom ponúkať vlastné riešenia. Považujú to za „nevyžiadané rady“. Ak „radia“, formulujú to vždy len ako návrhy a robia to tak, aby to klient mohol bez problémov odmietnuť. Pretože dôverujú človeku, dôverujú v jeho schopnosti prísť na užitočné riešenia samostatne, dôverujú tomu, že človek dokáže rozpoznať, čo je preňho dobré a užitočné, a na základe toho sa slobodne rozhodnúť, ako konať. 

 

Vychádzajú z toho, že každý človek je tým najlepším odborníkom na svoj vlastný život, pretože on je ten, ktorý svoj život žije.

 

Psychológ tu nie je na to, aby poskytoval riešenia. Psychológ je tu na to, aby spoločne s klientom tieto riešenia hľadal, aby mu ich nachádzanie uľahčil kladením správnych otázok. Otázok, za pomoci ktorých si človek sám sformuluje, čo je preňho dôležité a dobré, prostredníctvom ktorých nájde svoje vlastné riešenie a správne kroky k nemu. Psychológ verí, že jeho klient je schopný nájsť ich, verí v jeho silu, v jeho kompetentnosť. A on, psychológ je tu na to, aby vytvoril pre toto hľadanie bezpečný priestor. Psychológ je tu na to, aby svojho klienta sprevádzal na ceste za jeho vlastným riešením. Aby mu položil správne otázky v správny čas. Ostatné je na klientovi.

 

 

Po odchode od psychológa...

Neverte tým, ktorí vám hovoria, že terapia je bolestivý proces. Nie je, nemusí byť. Nemala by byť. Zastávam spolu s na riešenie orientovanými kolegami názor, že po stretnutí so psychológom by sa mal človek vždy cítiť lepšie než sa cítil pred tým, ako zaklopal na jeho dvere. O probléme a všetkom, čo s ním súvisí, by sa malo diskutovať tak, aby to podporovalo optimizmus klienta, aby sa zvyšovala jeho sebadôvera, jeho dôvera vo vlastné zdroje. Účelom na riešenie zameraného rozhovoru je poskytnúť ľuďom príjemnú skúsenosť, podnecovať zmysluplný dialóg a spoluprácu, z problémov urobiť výzvy, podporovať optimizmus ľudí, podporovať ich kreativitu a hravosť  a tiež, a to predovšetkým, pomôcť ľuďom vrátiť im ich sebaúctu.

 

 

Nie je dôležité, čo chce psychológ, dôležité je, čo chce klient...

Jednou z prvých tém, o ktorej budete pravdepodobne u psychológa orientovaného na riešenie diskutovať, bude cieľ vašej spoločnej práce. Cieľ, podľa ktorého poznáte, že psychológa viac nepotrebujete, pretože to, čo ste si určili, ste dosiahli. Názor psychológa nie je dôležitý, dôležité je to, čo chcete vy. Vy sami si stanovíte, ako by mal vyzerať váš život bez prítomnosti problému, vy sami si nakreslíte obrázok vášho budúceho života. Psychológ vám do toho nemá čo hovoriť, vízia vašej šťastnejšej budúcnosti je len vaša, váš cieľ je na vás. 

 

Psychológ je tu na to, aby sa správne pýtal, aby vo vás prebudil kreativitu a hravosť, aby vás povzbudil a podporoval.

 

 

Dôležité je prebudiť zdroje...

Každý má nejaké zdroje, ako sú schopnosti, zručnosti, vedomosti, talent, záujmy, výnimočné charakterové vlastnosti, ktoré možno využiť pri riešení problému. Zdroje predstavujú to všetko, čo človek môže pri riešení problému použiť, sú to preto aj skúsenosti a spôsoby, ako človek zvládol ťažkosti v minulosti, sú to aj iní ľudia, rodina, priatelia. Sú to dokonca aj inštitúcie a rôzne iné verejné statky. Zdrojom môže byť v podstate čokoľvek, čo nám naša fantázia umožní využiť. U detí to môžu byť ich obľúbené rozprávkové postavičky, fiktívni hrdinovia z ich obľúbených seriálov či knižiek. S týmito rozprávkovými hrdinami môžu viesť deti dialóg, môžu ich požiadať o ochranu, ich konanie im môže dodávať silu, inšpirovať ich a pomáhať im prekonávať prekážky. A nám dospelým?  Kto z nás by nemal svojho obľúbeného hrdinu, na ktorého si spomenie vždy keď mu je najťažšie. Kto by sa niekedy v duchu nepýtal: "ako by sa asi zachoval môj nebohý starý otec, alebo moja mama, ako by ma v tejto šlamastike povzbudili?" Aj to sú naše zdroje. Ľudia však svoje zdroje mnohokrát nevyužívajú, alebo ich nevyužíva naplno. Dôvodom je, že často o nich nevedia. 

 

Cieľom stretnutí so psychológom je tieto zdroje pomenovať, s klientom ich objaviť alebo znovuobjaviť, aby ich klient mohol začať naplno využívať vo svoj prospech. 

 

Aby naplno využil svoj potenciál. 

 

PhDr. Lucia Trézová                                  

článok bol publikovaný v časopise Dieťa 10-2014

 

                            

 

 

 

Tak trocha iný psychológ, alebo "Zabudnite na nálepky": časť 3.

 

 

 

Problémom je problém, nie človek

Na riešenie orientovaný prístup striktne oddeľuje problém od človeka. Na človeka sa nedívame ako na niekoho, kto je problémom, ale na niekoho, kto sa s problémom alebo s problémami práve „stretáva“, kto sa s nimi borí, kto s nimi bojuje. Psychológ je tu na to, aby sa s klientom spojil, vytvoril koalíciu a spoločne s ním čelil problému, ktorý človeka trápi. Je veľký rozdiel, či o niekom povieme, že je narkoman alebo, že je to vysokoškolák, ktorý bojuje so závislosťou. Dokonca sa vyhýbame tomu, aby sme hovorili, že človek nejaký problém „má“. Tým by sa problém stal súčasťou identity človeka, a to my nechceme, to nechce klient. Klient sa chce problému zbaviť, a preto sa vždy

 

na problém dívame, ako na niečo dočasné, ako na niečo, čo človek momentálne zažíva, ale čo nie je jeho súčasťou.

 

 

Len žiadne nálepky...

Skúste si predstaviť, že vaše dieťa sa neustále pýta „prečo“: „prečo to mám urobiť, prečo je to tak, prečo je to tak správne...“ Ak mu odpoviete, začne s vami polemizovať, vy ste prinútená sa nad vecami zamyslieť a niekedy dokonca i zmeniť názor. „To naše dieťa je ale inteligentné, má vlastný názor, kriticky myslí“ – vravíte si. A ste na svoje dieťa hrdá. V škole sa dobre učí a vy ste šťastná mama. O pár týždňov ho nepozve spolužiak na oslavu svojich narodenín. Nedá vám to, zdvihnete telefón a zavoláte jeho mamičke. A čaká vás studená sprcha. Vášho šikovného, múdreho syna nepozvali na oslavu, lebo v škole má nálepku „problémového dieťaťa“. Mamička spolužiaka vášho syna nepozná, nikdy ho nevidela, nevie, že jeho „problémovosť“ znamená jeho zvedavosť, jeho odhodlanie neprijímať nekriticky všetko, čo sa mu povie. Váš syn ale dostal nálepku. A z tej vyplýva, že s problémovými deťmi sa jej syn kamarátiť nebude.

Na riešenie orientovaný prístup preto zásadne nenálepkuje a vyhýba sa dokonca aj tomu, aby pracoval s diagnózami. Určenie diagnózy je tiež nálepkou. Diagnóza je redukovanie človeka a jeho individuality na pár symptómov a prejavov, ktoré niekto nejako nazval. Skupina odborníkov sa dohodla, že tento súbor prejavov správania nazveme takto. Dáme mu takúto nálepku, nazveme ho takouto diagnózou. A k človeku, ktorý túto diagnózu „má“, sa budeme správať určitým spôsobom. Naordinujeme mu určitú liečbu, nasadíme určité lieky. Nielen že človek je viac, ako jeho „diagnóza“, ale diagnóza je často definitívny ortieľ vyrieknutý nad človekom. Diagnóza sa stáva niečím, čo výrazne determinuje naše správanie sa k človeku. Prečo? Pretože, ak vieme, že človek „má“ túto diagnózu, selektívne vnímame to, čo túto diagnózu potvrdzuje, zameriavame sa na určité veci a iné si zase nevšímame. Alebo dokonca si ich aj všimneme, ale silne ovplyvnený poznaním diagnózy ich interpretujeme inak, ako v prípade, ak by sme o diagnóze nič nevedeli.

 

Príklad:

Objednaný klient deň pred dohodnutou návštevou zatelefonuje, aby sa ubezpečil, že schôdzka platí. Čo by ste povedali o takomto človeku? Ja by som povedala, že je systematický, dôsledný, dobre organizovaný, ktorý si overuje, že sa nič nezmenilo a môže na konzultáciu prísť. Predstavte si, že by ste o tomto človeku dopredu vedeli, že mu určili diagnózu „úzkostná porucha“. Ako by ste interpretovali konanie človeka pod vplyvom tejto informácie?

 

Nálepky sú preto nepriateľom tejto psychologickej školy. V momente, ak niekoho onálepkujeme, zúžime náš pohľad na fakty súvisiace s touto nálepkou. Nálepka je stereotyp, je to kognitívna skratka, ktorá nám neumožňuje vidieť človeka v jeho komplexnosti. Steve de Shazera zakladateľa tohto smeru, sa raz opýtali ako pracuje s depresiami. A ten odpovedal, že: „on nepracuje s depresiami, ale s ľuďmi, ktorí si niečo želajú.“

Každý človek má okrem svojho problému aj predstavu, možno spočiatku veľmi nejasnú, neurčitú a zahmlenú, o tom, ako by chcel, aby vyzeral jeho život. Toto, táto vízia „preferovanej budúcnosti“ je pre terapiu či koučing kľúčová a tá obyčajne nijako nesúvisí s nálepkou. 

Nálepky sú väčšinou negatívne, a preto nám bránia vidieť v človeku to dobré. Nálepka nás núti správať sa pod jej vplyvom k určitému človeku určitým spôsobom. Z repertoáru našich reakcií vyberáme tie, ktoré „sedia“ k danej nálepke. Naše reakcie vyvolávajú v človeku s nálepkou prirodzené reakcie, často doplnkové k nášmu správaniu. Spustí sa tak reťaz interakcií, ktoré krok za krokom povedú k situácii, ktorá bude v súlade s danou nálepkou. Nálepky preto fungujú ako seba napĺňajúce sa proroctvá.

 

Príklad: 

Predstavte si, že kamarát syna pani Novotnej dostal nálepku: „nedisciplinovaný“ a „zlý“. Pani Novotná nájde v byte rozbitú vázu. Ako zareaguje? Automaticky tohto chlapca obviní. Ten sa bráni, je nevinný, nič neurobil. Tlačí naňho, chce, aby sa priznal. On plače, tvrdí, že nič neurobil, ona pritvrdí a vyhráža sa trestom. Dieťa je zúfalé, a preto začína byť zlostné a agresívne. Jeho bezmocnosť vyvrcholí tým, že siahne po najbližšom pohári a tresne ním o zem. A tu to máme – dieťa je naozaj nedisciplinované, je naozaj zlé. To, z čoho sme ho len upodozrievali, nakoniec aj urobilo. Nálepka sa tak „potvrdila“. Nálepka viedla k jej naplneniu. Nič z toho by sa nestalo nebyť nálepky. Takúto moc majú nálepky. Pozor na ne. Sú ešte nebezpečnejšie, ako sa zdá. A pani Novotná? Tá neskôr zistí, že vázu rozbil jej syn.

 

 

Pre koho je nariešenie orientovaný prístup vhodný?

Možno povedať, že pre všetkých: pre deti, pre tínedžerov, pre dospelých. Určite však pre tých, ktorí sa nechcú vzdať svojej samostatnosti, ktorí neradi podliehajú autorite, ktorí sa radi riadia vlastným názorom. Tento nedirektívny a kooperujúci spôsob práce je dobré použiť vždy tam, kde je jasné, že sankcie, príkazy a zákazy nič nezmôžu: u samostatných detí, u tínedžerov. Tento prístup možno využiť v terapii párov alebo v rodinnej terapii. Používa sa tiež v koučingu manažérov a kvalifikovaných špecialistov. Ako konkrétne? O tom vám povieme v ďalšom pokračovaní.

Možno si kladiete otázku, ako inak mala postupovať psychologička v prípade vzdorovitého chlapčeka mojej kamarátky. Určite vás zaujíma, čo iné a vhodnejšie mala urobiť. Ako inak mala postupovať, aby nenastalo to, čo nastalo. Určite vás zaujíma, čo by urobil psychológ rešpektujúci na riešenie orientovaný prístup na jej mieste. Nuž... jednoznačne by venoval svoju pozornosť aj chlapčekovi, nielen jeho mame. Ako konkrétne? Na to nájdete odpoveď v ďalšom článku. 

 

PhDr. Lucia Trézová                                  

článok bol publikovaný v časopise Dieťa 10-2014

 

 

 

Tak trocha iný psychológ, alebo - ako sa vyhnúť ubíjajúcej každodennosti

 

 

V prechádzajúcich článkoch sme predstavili nový, moderný prístup psychológa, ktorý pracuje „krátkym na riešenie orientovaným spôsobom“. 

 

Ukázali sme, čím sa tento smer líši od „klasickej“ psychoterapie. 

• Opísali sme jeho základné princípy ako: neautoritatívny a neexpertný postoj psychológa, ktorý verí, že jeho klienti disponujú vlastnými zdrojmi, ktoré im umožnia nájsť vlastné riešenia problému. 

• Ukázali sme, že toto spoločné hľadanie riešení je ústrednou témou rozhovorov so psychológom. Povedali sme, že takýto psychológ verí, že jeho klienti sú sami schopní prísť na to, čo je pre nich najlepšie, a že jeho úloha nie je dávať hotové recepty, ale pomocou otázok s klientmi nachádzať ich vlastné riešenia. 

• Ukázali sme, prečo obracanie sa na budúcnosť a rozhovor o nej sú pre klienta to kľúčové. 

• Objasnili sme, prečo nie je na riešenie problematickej situácie potrebná jej podrobná analýza, prečo nie je pre človeka užitočné podrobne rozoberať minulé neúspechy a zlyhania a ako špeciálne by malo prebiehať skúmanie minulosti. 

• Opísali sme, ako fungujú „nálepky“ a prečo krátky na riešenie orientovaný prístup zásadne nenálepkuje a prečo odmieta pracovať s „diagnózami“. 

• Hovorili sme o tom, že rozhovor so psychológom by mal byť vždy príjemnou skúsenosťou dodávajúcou človeku optimizmus a vieru vo vlastné sily. 

 

Dnes si podrobnejšie ukážeme, ako toto všetko môže prebiehať v praxi.

 

 

Ak to funguje, rob toho viac. Ak to nefunguje, rob niečo iné

 

Toto je základné pravidlo na riešenie orientovaného prístupu. Je to také jednoduché, je to také logické. Zdá sa to také ľahké. Prečo to teda nie vždy dokážeme, prečo sa nám túto jednoduchú poučku nedarí napĺňať?

Pretože žijeme v zajatí vlastných zvykov a návykov. Zvyky nám šetria čas. Zvyky nás oslobodzujú od nutnosti sa vždy nanovo rozhodovať a riešiť dilemy. Zvyky nám umožňujú konať efektívne, ekonomicky a rýchlo. Zvyky nám umožňujú v našich snaženiach vytrvať. Zvyky sú dobré. Zvyky sú však niekedy zároveň prekážkou adaptovať sa na nové situácie a prispôsobiť sa novým podmienkam. 

 

Zvyky nás niekedy príliš spútavajú a bránia nám reagovať inak, pružnejšie, bránia nám rozšíriť repertoár našich možností správania v prípade, že to náš život vyžaduje.

 

Prečo? Napríklad preto, že nám hovoria, že „vždy sa to tak robilo, tak sa to proste robí“, čo je častou odpoveďou manažérov pri koučovaní vo firmách, ak dookola opakujú niečo, čo zjavne nefunguje, čo možno fungovalo v minulosti, ale v nových podmienkach je kontraproduktívne. Často automaticky reprodukujeme určitý model správania, pretože sme sa ho naučili: v rodine, od vlastných rodičov alebo sme si zvyk postupne vypestovali sami. A niekedy aj za veľmi krátky čas. Zvykli sme si napríklad jesť príliš veľa, jednoducho sa pravidelne prejedať. Často je to však aj preto, že vlastne nevieme, čo iné by sme mohli robiť namiesto toho, čo sme v určitej situácii robili doteraz.

V živote tak často dookola opakujeme tie isté interakčné vzorce, správame sa istým spôsobom a to nás vedie k tým istým výsledkom, k tým istým pocitom, k tým istých reakciám nášho okolia. 

 

Príklad:

Rovnako podráždene zareagujete na to, že sa vaša dcéra zasa nevyzula a behá obutá po byte. Urobila to stokrát a vy ste na to stokrát reagovali krikom, dcéra vám po stýkrát niečo odvrkla, na čo ste sa rozčúlili ešte viac, povedali jej niečo, čo vás následne mrzelo, ona sa v zlosti zavrela v izbe a vy ste s výčitkami zavolali kamarátke. Viete, že váš krik neúčinkuje, viete, že váš krik nič nezmení a nabudúce to urobí zase. A vy tiež. 

 

Hádky manželov majú niekedy až komicky rovnaký priebeh: tie isté slová manžela, tie isté slová manželky. Ako podľa vopred pripraveného scenára. Tá istá akcia, tá istá reakcia. Ten istý výsledok. Výsledok, ktorý nechceme. 

Ako z toho von? Riešením je pátranie po výnimkých. 

 

 

Pátranie po výnimkách...

Na riešenie orientovaný prístup hovorí, že čo si dokážeme predstaviť a opísať, to dokážeme aj uskutočniť. Zároveň vychádza z toho, že žiadny problém nie je prítomný vždy, každý problém je niekedy intenzívnejší, niekedy menej intenzívny a niekedy sa nevyskytuje vôbec. A to nás zaujíma. Ak klient hovorí, ako mizerne sa cíti, snažíme sa s ním nájsť situácie, dni, obdobia, keď sa cítil lepšie. Ak klientka opisuje svoje dennodenné nekonečné hádky s manželom, snažíme sa s ňou pátrať po situáciách, keď sa k hádke ako obyčajne schyľovalo, ale nakoniec nenastala. Zaujímajú nás výnimky.

Načo je to dobré? Z viacerých dôvodov. Aby sme klientovi ukázali, že jeho situácia nie je taká beznádejná. Ak existujú momenty, obdobia či situácie, keď problém nie je prítomný alebo je menej intenzívny, je veľká nádej, že sa tieto šťastné obdobia podarí predĺžiť alebo z nich urobiť trvalý stav.

 

Ďalší dôvod je rovnako dôležitý. 

Ak nájdeme výnimku s klientom podrobne skúmame, ako sa to stalo, ako nastala: ako inak sa správal klient, ako inak sa chovali deti, manžel, manželka a ďalší ľudia v momente či období, keď sa problém nevyskytoval. Čo robili iné. To „iné“ je kľúčom k riešeniu. To „iné“ je to, na čo by sa mal klient sústrediť. Preto s klientom podrobne rozoberáme a detailne opisujeme predovšetkým to, čo on sám robil namiesto toho, čo robí obyčajne, čo obyčajne spôsobuje problém, čo ho spustí či prehĺbi. Ako inak reagoval a ako inak sa potom cítil. Ako inak, lepšie sa potom cítili ľudia v jeho okolí. Skúmame s klientom kontext. A hľadáme kľúče k riešeniu. Zámerom je rozpracovať tieto výnimočné situácie až do takej miery, aby sa z nich stalo pravidlo. Snažíme sa rozširovať výnimky na nové situácie a predlžovať ich obdobia. 

Človek tak má možnosť si prostredníctvom výnimiek zároveň uvedomiť, že na problematickú situáciu, na problém má vplyv, že ho dokáže „riadiť“, ovplyvňovať. To, že to klient objaví, že si to človek uvedomí a pomenuje, je prvý krok k tomu, aby dokázal prerušiť zabehaný interakčný vzorec, rozťať začarovaný kruh a zmeniť problémovú interakciu alebo sa jej dokonca celkom vyhnúť. 

 

Klient sa tak rozvíjaním výnimiek vlastne učí, ako v budúcnosti zareagovať inak. 

 

Ako nezačať na dcéru kričať, ako neopakovať ten istý scenár pri hádke s manželom. Klient sa postupne naučí novým reakciám. Možno sa mu ich nepodarí uplatniť hneď, možno sa to podarí až na tretí raz, možno bude potrebné o tom so psychológom opakovane hovoriť. Ale klient už vie, ako na to. Alebo to aspoň tuší.

 

Ale nielen to. 

Rozhovorom o výnimkách klienta posúvame k tomu, aby si dôkladne pomenoval svoje ciele, to, ako chce, aby vyzeral jeho život bez prítomnosti problému. Klient si takto nahlas postupne kreslí svoj iný, preferovaný obraz budúcnosti, obraz, v ktorom žije spokojnejší život. A tým ho zároveň tvorí. Pretože, čo si dokážeme predstaviť a detailne opísať, to dokážeme následne aj zrealizovať. 

 

Myšlienka je vždy predchodcom činu. Slovami tvoríme vlastnú budúcnosť...

 

Príklad:

19 ročná dievčina, vysokoškoláčka, volajme ju Zuzka, prichádza ku psychológovi s tým, že „má depresiu“, a preto sa nedokáže učiť. Skúšky sú každým dňom bližšie a jej je jasné, že ak sa čosi nezmení, skúšky určite neurobí. Je zúfalá a kvôli svojej pasivite aj nahnevaná na samu seba. Hovorí, že celé dni doma prefláka, len sa tak tmolí po byte, odpovedá kamarátom na facebooku, niekedy sa za celý deň ani neprezlečie z pyžamy. 

Skúsim zistiť, či sú dni, keď sa jej učiť podarí. Hľadám výnimku. Odpovie, že „áno, že niekedy sa aj učí“. Na to sa zameriam a pýtam sa, ako vyzerajú takéto dni. Zuzka odpovedá, že je to vtedy, ak sa jej náhodou podarí ráno vstať už o šiestej, celá rodina stále spí, ona sa rýchlo potichu osprchuje, oblečie a sadne si ku knihám. Vtedy si nemôže pustiť televíziu, pretože by zobudila ostatných, čo inak vždy urobí a potom pri nej presedí celé dopoludnie a niekedy aj celý deň. Zuzka hovorí, že takto skoro sa jej podarí vstať vtedy, ak večer nesedí do druhej v noci pri facebooku, ale si vezme svoju obľúbenú knihu, chvíľu si číta a potom okolo jedenástej zaspí. V takéto dni ráno zavolala spolužiačke, ktorá sa tiež pripravuje na skúšky a ktorá ju vždy svojou usilovnosťou motivovala. Pokračuje, že v takéto dni máva prichystaný obed, ktorý deň pred tým navarila jej mamka a ona sa nemusí jeho prípravou zdržiavať. 

Chcem vedieť ešte podrobnejšie, ako je to s učením. Zuzka rozpráva, že v takéto dni si uvarí do kanvice kávu a učí sa do druhej poobede pri stole v kuchyni, nie vo svojej izbe. Chcem vedieť prečo. Odpovie, že v kuchyni nie je počítač, ani televízia, tak ju to neláka. V takéto „úspešné“ dni musí o druhej vyzdvihnúť zo školy svoju mladšiu sestru. Večer má podľa jej slov „zo seba dobrý pocit“. 

Venujeme sa so Zuzkou tomuto dobrému pocitu, chcem, aby podrobne opísala, z čoho všetkého sa tento dobrý pocit skladá a spoločne skúmame, čo všetko k nemu viedlo, ako sa jej podarilo si takýto pocit „zariadiť“. Snažím sa tým jej dobrý pocit „ukotviť“ a ukázať jej, že ho má vo svojich rukách. Pýtam sa, čo jej v tom pomohlo – aktivizujem jej zdroje. Pomohla jej mama, tým, že navarila obed, pomohla jej kamarátka, s ktorou telefonovala. Pomohlo jej to, že ráno skoro vstala, obliekla sa a pustila sa hneď do práce. Zuzka si takto postupne načrtla svoj denný plán, zistila, že vie, ako si zariadiť, aby sa učila a aby sa večer cítila so sebou spokojná. 

Navrhujem jej, aby sa vždy po takomto úspešnom dni nejako odmenila. Zuzka sa smeje a hovorí, že dobre, že si kúpi nanuk. Rozlúčime sa s tým, že nabudúce mi povie, na čo všetko ďalšie prišla, aby svoj plán učenia ešte zdokonalila. Predpokladám tak ďalšie pozitívne zmeny a zároveň vytváram u Zuzky voči mne určitý záväzok.

Na ďalšom sedení Zuzka referuje, že sa naučila nastaviť si budík na šiestu, rýchlo vstať a sadnúť si ku knihám, hovorí, že do druhej popoludní má vždy vypnutý počítač, cez ktorý prehodí šatku, aby ju nelákal, televíziu vypojí zo zásuvky, aby sa nedala tak ľahko zapnúť. O druhej, keď má svoje „odučené“, ide po sestru a potom si robí, čo chce. Večer zavolá spolužiačke diskutujú o tom, čo sa v ten deň každá učila. Zuzka tak robí viac toho, čo je pre ňu užitočné a vyhýba sa tomu, čo nefunguje vzhľadom k jej cieľu pripraviť sa na skúšky. Zložím jej za jej pokrok kompliment a pýtam sa, či ma ešte potrebuje. Spoločne skonštatujeme, že problém je vyriešený a Zuzka viac psychológa nepotrebuje.

Preto sa tento prístup volá „krátky na riešenie orientovaný.“ Pretože niekedy stačí jedno jediné stretnutie a problém je preč.

 

 

Článok bol publikovaný včasopise Dieťa 11-2014

                                                                                                              

 

Tak trocha iný psychológ, alebo - ako bojovať s Tučniakom Vzdorníkom

 

 

Zázračná otázka alebo otázka na zázrak

Často je pre klienta ťažké, či celkom nemožné si predstaviť, ako by jeho život mal, mohol vyzerať bez prítomnosti problému. Klienti sú tak ponorení do problémovej situácie, že si nedokážu predstaviť čokoľvek iné. Vtedy použijeme otázku na zázrak. Je to jedna z najvyužívanejších techník tohto prístupu. Klientovi povieme: 

„Predstavte si, že večer ako obyčajne zaspíte a kým spíte, stane sa zázrak a váš problém, s ktorým ste sem dnes prišli sa zázračne vyrieši, zmizne. Ale vy, pretože ste spali, tak o tom neviete. Podľa čoho ráno poznáte, že sa stal zázrak, že problém je preč. Čo bude iné?“

Tým klientovi otvoríme priestor pre jeho fantáziu, priestor, aby si namaľoval obrázok svojej želanej budúcnosti. Podrobne. Detailne. Klienta žiadame, aby hovoril o tom, čo urobí ráno po zázraku on, čo urobia ďalší ľudia v jeho okolí. Ako inak sa bude správať jeho mama, či otec, deti, čo iné povedia, ako inak sa budú tváriť. Klienta nabádame, aby podrobne opisoval, čo všetko bude odlišné, podľa čoho zistí, že sa zázrak skutočne stal. Chceme vedieť ako sa bude cítiť, ako inak bude premýšľať, ako inak sa bude chovať. Už tieto samotné opisy veľmi pravdepodobne spôsobia nejakú zmenu. Možno malú, ale zmenu. Prístup orientovaný na riešenie vychádza z kybernetiky, ktorá hovorí, že malá zmena spôsobuje veľké dôsledky, a ktorá tiež hovorí, že zmena jedného prvku systému, má vplyv na celý systém. Klient nemôže priamo ovplyvniť správanie druhých ľudí, len to vlastné. 

 

Avšak zmena vlastného správania, často nepatrná, ovplyvní celý systém a spustí reťaz ďalších, často veľkých zmien.

 

 

Ako vyrobiť problém...

Ako na to s deťmi?

 

S väčšími deťmi možno postupovať rovnako. Pomocou otázok deti necháme, aby samy zistili, čo je pre ne dobré a užitočné a čo, naopak, prináša neželané, nežiaduce dôsledky. Spoločným rozhovorom ukážeme ako ich napríklad vzdorovité správanie vedie k tomu, čo samy vôbec nechcú. A spoločne vymýšľame, ako namiesto plaču či kriku reagovať inak. Snažíme sa pôvodné vzorce správania nahradzovať novými a tie v priebehu času upevňovať.

S menšími deťmi postupujeme iným spôsobom. Akým? Jednou z často využívaných techník je technika externalizácie. Podľa princípu, „že problémom je problém, nie človek je problém“, sa snažíme problém oddeliť od jeho „nositeľa“. 

 

O probléme hovoríme tak, ako by to bola samostatná bytosť, ktorá si žije svoj vlastný život a do nášho života sa nám mieša a nepríjemne doň zasahuje.

 

Vráťme sa k chlapčekovi z minulého dielu, ktorý na odporučenie školy navštívil s mamou psychológa. Učiteľky mali problém s tým, že sa chlapček nedokázal dostatočne dlho sústrediť, v škole často vyrušoval a ak sa ho pani učiteľky snažili „disciplinovať“ reagoval veľmi vzdorovito. Práve tento vzdor predstavoval pre učiteľky najväčší problém. V minulej časti sme opísali nie práve najšťastnejší prístup psychiatričky k tomuto chlapčekovi, volajme ho Maroško. Psychologička sa venovala len jeho mame a tej sa snažila „predviesť“, ako má s chlapcom postupovať, ako má „zlomiť jeho vôľu, jeho vzdor“. Výsledok bol traumatizujúci pre chlapčeka aj pre jeho mamu.

 

Ako inak by postupoval psychológ zameraný na riešenie? 

 

Nuž, určite by sa venoval nielen mame, ale aj chlapcovi. V úvode by sa chlapčekovi predstavil a opýtal sa, ako ho má volať. A potom by sa zameral na to, čo chlapčeka baví, čo rád robí a čo mu ide najlepšie. Nielen kvôli tomu, aby si s chlapcom vytvoril vzťah, ale predovšetkým preto, aby u Maroška navodil príjemný pocit, aby sa chlapček uvoľnil. A predovšetkým, aby si zažil pocity úspechu, aby sa mohol predviesť v tom najlepšom svetle a ukázať, v čom je výnimočne dobrý a čo mu ide lepšie ako iným deťom. Zdeptaný a zle naladený dospelý, rovnako ako dieťa, nie je obyčajne veľmi kreatívny a hravý. A to je to, o čo nám s Maroškom ide: o prebudenie kreativity a hravosti, o vzbudenie spolupráce, o vytvorenie spoločného projektu, na ktorom s Maroškom a jeho mamou budeme pracovať. Potom by psychológ vysvetlil, že jeho práca spočíva v kladení niekedy aj dosť zvláštnych otázok a chlapčekovi možno ešte zdôraznil, že jeho názor je veľmi dôležitý, a preto by bol rád, keby dobre počúval. Nikdy, a to zdôrazňujem, nikdy by o ňom nehovoril s jeho mamou v tretej osobe, akoby chlapček ani nebol prítomný, akoby bol vzduch. Toto mnohí psychológovia celkom bežne robia a vôbec im to nepripadá divné a nevhodné. Rovnako absurdné je poslať dieťa na chvíľu von z miestnosti, či do jej opačného kúta s vysvetlením, že psychológ sa musí teraz porozprávať s matkou, s rodičmi.

 

Príklad Maroška

Vráťme sa však k externalizácii a jej použití v prípade Maroška. Preskočme v čase pár minút a predpokladajme, že mamička Maroška nám vyložila problém: ak od jej syna v škole učiteľky vyžadujú, aby sedel v lavici, sústredil sa a sledoval výučbu a jemu sa práve nechce, začne hádzať na zem svoje veci, potom sa zatne – prestane komunikovať a odmieta plniť príkazy. Hovorí, že „Maroško je veľmi vzdorovitý a tvrdohlavý“. Obrátime sa k Maroškovi, či s mamou súhlasí a či to vidí rovnako. Ten mykne plecom a prikývne na súhlas, že toto robí. Položíme prvú externalizačnú otázku, v ktorej prídavné mená „tvrdohlavý a vzdorovitý“ zmeníme na podstatné mená „tvrdohlavosť a vzdorovitosť“ a Maroška sa opýtame, napríklad: „Ako dlho je táto tvrdohlavosť a vzdorovitosť s tebou?“. Tým ju jasne oddelíme od Maroška, od jeho osoby. Z osobnostného problému, či dokonca osobnostnej vlastnosti tak vytvoríme samostatná entitu, ktorá nemá s identitou Maroška nič spoločné. Keď je problém externalizovaný, môžeme ho začať skúmať zo všetkých možných uhlov a hľadať jeho „slabiny“, možnosti jeho ovplyvnenia a kontext, v ktorom sa objavuje.

Maroško odpovie napríklad, že „tvrdohlavosť a vzdorovitosť“ je s ním od začiatku školského roka. Pokračujeme tým, že sa Maroška opýtame, ako by túto tvrdohlavosť a vzdorovitosť pomenoval, aké meno by jej dal. Maroško, povedzme, odpovie, že je to Tučniak Vzdorník. Maroška pochválime za originálne meno a od tejto chvíle o probléme hovoríme ako o Tučniakovi Vzdorníkovi. Zisťujeme, ako Tučniak Vzdorník ovplyvňuje Maroškov život. Pýtame sa, čo mu všetko Tučniak Vzdorník spôsobuje, čo mu spôsobuje v škole, čo doma, čo všetko má Tučniak Vzdorník na svedomí. Pokojne sa môžeme opýtať aj na to, na čo je Tučniak Vzdorník dobrý, v čom chlapcovi pomáha, pretože obyčajne, každé aj nevhodné správanie má pre osobu nejaký pozitívny efekt, inak by nevzniklo, inak by sa nezafixovalo. Toto môže byť cenná informácia, ako dať chlapčekovi to, čo mu v súčasnosti poskytuje toto jeho vzdorovité správanie – čo mu dáva Tučniak Vzdorník. Pýtame sa, odkiaľ Tučniak Vzdorník prichádza a kedy sa najčastejšie objavuje. Pýtame sa na taktiku, ktorú Vzdorník používa. Zisťujeme odkiaľ berie Tučniak Vzdorník silu, pýtame sa, čo ho naopak oslabuje, čoho sa Tučniak Vzdorník bojí. Pýtame sa, ako by sa dal Tučniak Vzdorník zahnať (otázka na riešenie). Pýtame sa, kto alebo čo, by Maroškovi mohlo v boji s ním pomôcť a ako. Zisťujeme, akú výbavu má Maroško v boji proti Vzdorníkovi k dispozícii (otázky na zdroje). Maroško odpovie, že mamka a aj jeho učiteľky, hovorí, že niekedy sa mu ho podarí zahnať aj vlastnými silami (výnimky). Zisťujeme ako konkrétne, čím, zisťujeme, ako to dokáže. Chlapček sa pravdepodobne dobre baví a jeho mama s ním. Spoločne vymýšľame, ako bojovať proti Tučniakovi Vzdorníkovi.

Mama chlapca sa po sedení môže dohodnúť so psychológom, že zájde za učiteľkami a poprosí ich, aby aj tie spoločne s Maroškom proti Tučniakovi Vzdorníkovi bojovali, aby sa s Maroškom proti Vzdorníkovi spojili a spoločne sa mu postavili. Maroško v priebehu sedenia povedal presne ako.

 

Tento postup sa pôvodne používal len u detí, časom sa však zistilo, že môže byť veľmi uľavujúci a prínosný aj pre dospelých. Obzvlášť v prípadoch, ak je problém klienta spoločensky závažný, ako napríklad prípady násilia, napádania druhých a ubližovania im. Predstava, že problém je niekde „vonku“, často umožní klientom s týmito problémami o nich vôbec hovoriť, priznať si ich, čo je základným predpokladom, aby s nimi boli ochotní čokoľvek urobiť, riešiť ich. Alebo aj v prípade, že človek cíti ostych v súvislosti so svojim problémom, ak má pocit trápnosti, či studu o ňom hovoriť. Tým, že tento postup oddelí klienta od jeho problému a vyčlení ho z jeho osobnosti, dá mu takto možnosť slobodne o probléme diskutovať, pohrávať sa s ním a skúmať ho. Dokonca je možné, aby klient svoj problém ani nedefinoval, stačí mu vymyslieť originálne meno – pseudonym a ďalej ho prostredníctvom externalizácie, ako sme ukázali, riešiť.

Podobne sme mohli postupovať aj v prípade vysokoškoláčky Zuzky. Mohli sme nechať ju pomenovať jej nechuť učiť sa, či to, čo nazývala depresiou a potom „to" pomocou externalizačných otázok skúmať a zistiť, ako „to" poraziť.

Fantázia, predstavivosť a hravosť sú nástroje, ktoré psychológ často využíva na riešenie. Preto rozpráva príbehy, používa metafory. Rovnako ako aj desaťbodovú škálu a experimenty. Ako konkrétne? O tom si povieme zasa v ďalšej časti.

 

Článok bol publikovaný včasopise Dieťa 11-2014

 

 

 

 

Tak trocha iný psychológ, alebo - ako na predsavzatia

 

 

 

Prichádza koniec roka a s ním pre mnohých z nás aj čas predsavzatí. „Od nového roka prestávam fajčiť, od budúceho roka sa začnem zdravo stravovať, prestanem piť, začnem sa poriadne učiť, prestanem kričať na deti“, sú príkladmi predsavzatí, ktoré si ľudia s príchodom nového roka často dávajú. Mnohí z nás ich však veľmi skoro porušia a skĺznu do starých koľají.  Pomocou na riešenie orientovaného systému vám ukážem, ako si skonštruovať ciele, ktoré majú vyššiu šancu na úspech. Ukážem vám, ako si sformulovať predsavzatia, v ktorých bude ľahšie a jednoduchšie vytrvať. Než sa k tomu dostaneme, poďme sa pozrieť, prečo a kedy predsavzatia vznikajú...

 

Ako sa zrodí problém

 

Ľudia sa rozhodnú dať si predsavzatie v momente, keď nadobudnú presvedčenie, že to, čo robili doteraz nie je celkom správne a túžia po zmene. Ľudia si dávajú predsavzatia v momente, ak niečo vo svojom živote začnú vnímať ako „problém“.

Na to, aby problém vznikol, je nevyhnutné, aby určité správanie bolo ako problém identifikované, ako problém pomenované. Pokiaľ nejaké, akékoľvek správanie nie je vnímané ako problém, tak ako problém neexistuje. Nič sa nedeje, život ide ďalej.

 

Celkom jednoduchý príklad. 

Ústredná myšlienka Montessori školy je „oslobodiť dieťa od diktatúry dospelých“, dať dieťaťu slobodu a priestor na jeho slobodný rozvoj.  Dieťa – žiak, je vnímané ako jedinečná bytosť, ktorá si buduje vlastnú nezávislú osobnosť a úloha učiteľa je mu v tom všemožne pomáhať. Aktivita učiteľa je podriadená individuálnym potrebám každého jedného dieťaťa a jeho rozhodovaniu. Deti majú veľkú voľnosť v tom, čo budú robiť a kedy to budú robiť. Individuálne rozhodovanie dieťaťa je nie len rešpektované, ale priamo povzbudzované. Rozdiely s tradičnou školou a jej formami vzdelávania asi nie je potrebné ďalej objasňovať. To, že sa dieťa počas výkladu učiteľa zdvihne a začne sa prechádzať po triede, alebo si zoberie do ruky hračku a začne ju skúmať by bolo v Montessori škole považované za ten najprirodzenejší prejav dieťaťa. V tradičnej škole by naopak takéto správanie dieťaťa bolo považované za čosi neadekvátne, pohyb dieťaťa po triede a svojvoľná zmena jeho činnosti by boli vnímané ako vyrušovanie a ako nežiaduci prejav. Bolo by vynaložené úsilie o jeho elimináciu. V prípade, ak by sa takéto správanie vyskytovalo opakovane, bolo by vnímané ako „symptóm“. Ktovie čoho. V tom lepšom prípade len nedostatku disciplíny. V tradičnej škole by vznikol „problém“.

 

Označiť určité správanie za „nežiaduci prejav“ je preto vecou ľubovôle: za iných podmienok, s iným významom je to isté správanie primerané a normálne. Čo z toho vyplýva? Tá najbanálnejšia a zároveň dôležitá skutočnosť a to, že vznik problému je úzko viazaný na kontext, na podmienky, v ktorom sa daný prejav, či správanie vyskytuje.  Nuž, ak je vznik problému viazaný na kontext, na danú konkrétnu situáciu, a v inom kontexte, v inej situácii by daný „symptóm“ nedal dôvod k vzniku problému, potom je dôležité venovať pozornosť kontextu.

 

Ak kontext, podmienky majú tak silný vplyv na vznik problému, potom by kontext, podmienky mohli byť aj kľúčom k jeho riešeniu. 

 

Toto na pohľad jednoduché konštatovanie má však pre terapiu na riešenie obrovský význam. Aký? Nuž napríklad ten, že so zmenou kontextu, ktorou nemusí byť len zmena vonkajších podmienok, okolia, ale aj zmena pohľadu na problém – to, čo sa nazýva v terapii „refraiming“ – alebo prerámovanie, sa mení aj vnímanie problému. Ak pozmeníme, prerámujeme, problém, nie len že ho často zbavíme jeho negatívneho nádychu, čo môže byť uľavujúce pre všetkých zainteresovaných, ale zároveň v novej definícií problému často nájdeme aj jeho úspešné riešenie. Z novej definícii problému sa riešenie často vynorí celkom spontánne. So zmenou rámca je možné vidieť problém v novom, inom svetle, zmena rámca môže dokonca problém „rozpustiť“. 

 

Pretože so zmenou pohľadu na problém dochádza k inému vysvetľovaniu problému, dochádza prirodzene aj k novým nápadom, ako ho riešiť. 

 

 

Zmena rámca nám doslova otvára nové okná

Zmena rámca nám ukazuje nové perspektívy, nové alternatívy a vedie k novým nápadom. Zlé študijné výsledky môžu byť nazvané a vysvetľované lenivosťou, alebo depresiou, alebo naopak - nezáujmom o konkrétny predmet štúdia. Nerozhodnosť, môžeme nazvať opatrnosťou.  Precitlivenosť zas chápať ako vysokú mieru empatie a súcitu. Vidíte ten rozdiel?  Zmena pohľadu na „problém“ a to ako problém nazveme, skonštruujeme podmieňuje to, ako ho budeme riešiť.  A či ho vôbec riešiť budeme. Núka sa príklad zo stredných škôl, kde tí, najmenej populárni, často šikanovaní, považovaní za  „geekov“ a „bifľošov“ po tom, čo sa dostanú na vysokú školu excelujú. Prečo? Pretože sa zmenil kontext. A to, čo bolo na strednej škole nedocenené, či dokonca považované za hendikep je v novom kontexte považované za prednosť a výnimočnosť.

Ak náš potomok uprostred výkladu putuje po triede môžeme zmeniť školu, porozprávať sa s učiteľkou, dohovoriť potomkovi, alebo ho rovno dať psychologicky či psychiatricky vyšetriť. Riešenie závisí od nášho pohľadu na podstatu problému. Riešenie závisí od toho, ako problém definujeme, ako ho skonštruujeme. 

 

 

Ako skonštruovať „dobrý“ problém

Dobrý problém je riešiteľný problém. V na riešenie orientovanej terapii sú dôležité ciele. A tie sa odvíjajú od toho, ako si skonštruujeme problém.  Problém definovaný ako: „s manželom sa nedá žiť a chcem, aby sa manžel zmenil, a pokiaľ sa nezmení, naše manželstvo nemá zmysel“, je problém zle skonštruovaný. Prečo? Pretože je ťažko riešiteľný. Nielen že dospelí ľudia sa málokedy zmenia, ale zároveň nie je jasné, ako sa má manžel zmeniť a po tretie, stavia to manželku do pasívnej úlohy – môže len čakať a dúfať. 

 

Aby bola terapeutická konštrukcia problému užitočná, musí obsahovať aspoň náznak potenciálneho riešenia.

 

Takto skonštruovaný problém je zároveň problémom „buď alebo“: buď sa manžel zmení, alebo manželstvo skončí.  Konštrukcie „buď alebo“ sú nebezpečné: sú to nevybuchnuté bomby v rukách tých, ktorí ich sformulovali. Konštrukcie „buď alebo“ sú ultimáta, vytvárajú nátlak a predovšetkým - uzatvárajú myšlienkový priestor – predpokladajú, že existuje len jedno správne riešenie, čo v praxi znamená, aj to, že ak má pravdu jeden, ten druhý sa mýli. Pre úspešné riešenie akejkoľvek problematickej situácie je potrebné myšlienkový priestor naopak rozšíriť, otvárať ho, hľadať alternatívy, byť otvorený novým dosiaľ nepreskúmaným myšlienkam a postojom. Riadiť sa presvedčením „aj aj“, alebo „aj aj plus niečo celkom nové“. Aj ja mám kus pravdy, aj manžel má svoju pravdu. Ako z týchto dvoch pohľadov vytvoriť pohľad tretí, ktorý by bol akceptovateľný pre nás oboch?

Problém sformulovaný ako: chcem, aby sme s manželom inak, častejšie, úprimnejšie komunikovali, dáva vyššie šance na úspech, problém je skonštruovaný lepšie.  V takomto prípade stačí zistiť, čo znamená „inak, častejšie a úprimnejšie komunikovať“. Ak toto máme, môžeme začať pracovať na tom, ako zaistiť takúto „inú lepšiu komunikáciu“.  Môžeme hovoriť o tom, ako vytvoriť kontext, podmienky, v ktorom by sa takáto „iná“ komunikácia mohla realizovať. Ako vytvoriť nový kontext, v ktorej lepšia komunikácia bude možná.

 

Na to, aby sme dokázali najprv v predstavách, potom jazykovo a nakoniec v skutočnosti vytvoriť podmienky pre lepšiu komunikáciu, je nevyhnutné poznať tie súčasné. Na riešenie orientovaného psychológa bude preto podrobne zaujímať, ako prebieha vaša komunikácia v súčasnosti: kedy sa s manželom rozprávate, kde sa s manželom rozprávate, o čom sa rozprávate, čo konkrétne vnímate ako nevyhovujúce, kedy naopak je vaša komunikácia dobrá, a čo tvorí ten rozdiel. Rozdiel je informácia. Rozdiel je výnimka na ktorej sa dá stavať.  

K novoročným predsavzatiam sme sa nedostali. Ako na ne? Čítajte v nasledujúcich článkoch. 

 

PhDr. Lucia Trézová                                    

článok bol publikovaný v časopise Dieťa 12-2014

 

 

Tak trocha iný psychológ, alebo - ako si vytvoriť problémy

 

Stále viac toho istého

 

Príklad

Povedzme, že rodičia náhodne zistia, že ich syn sem tam nešiel do školy. Rozhodnú sa na to zareagovať. Riešením je dôsledná kontrola. Začnú sledovať synove odchody do školy a sledovať jeho návraty. Čo urobí dieťa? Prispôsobí sa tejto situácii, finguje odchody do školy a prispôsobuje vhodne svoje návraty. Rodičia začnú syna do školy voziť. Ani to nepomôže. Chlapec si nájde kreatívny spôsob, ako sa vyučovaniu vyhnúť. Rodičia sa rozhodnú jeho záškoláctvo trestať. V prípade, že zistia, že v škole nebol, nasleduje trest. Znížia mu vreckové. To nepomôže. Nasledujú ďalšie varovania a vyhrážky ďalšími trestami. Vzápätí zistia, že syn v škole opäť nebol. Vezmú mu celé vreckové. Zistia, že dieťa bolo s kamarátom Petrom. Zakážu sa mu s ním kamarátiť. Syn nemá vreckové a tak im začne peniaze kradnúť.  Rodičia si vyčítajú spôsoby výchovy, navzájom sa obviňujú a hádajú. Záverom ich diskusií je, že je riešenie je dobré, len treba vytrvať.

Zákazy a tresty sa stupňujú - synovi zakážu počítač, potom telefón. Chlapec sa nesmie stretávať s najlepším kamarátom, nemôže mu telefonovať, ani cez počítať napísať. Je čoraz trucovitejší a vzdorovitejší. Hádky medzi rodičmi na túto tému pokračujú. Chlapec je nielen naštvaný z trestov, ale nedokáže viac počúvať zlostné výmeny názorov svojich rodičov. Jedného dňa nepríde domov. Nevedia o ňom niekoľko dní. Chlapec ušiel z domu. Do situácie sa zapoja inštitúcie: polícia, vzápätí „sociálka“, v rodine vládne atmosféra strachu a hádok.

Tak možno banálne a príležitostné vynechanie vyučovania chlapca vyústi do závažného rodinného rozvratu: do narušenia vzťahu rodičov k ich synovi a k narušeniu vzťahu medzi manželmi. To, čo malo pôvodne problém vyriešiť, spôsobilo udržiavanie či dokonca zhoršenie problému. 

 

Tento vzorec správania sa v prístupe orientovanom na riešenie označuje ako „stále viac toho istého.“  Z toho, čo malo pôvodne poslúžiť na elimináciu problému sa stáva samotný problém. Dôvodom je presvedčenie, že keď sa vytrvá, povedie to k vyriešeniu problému. Opak je pravdou. Rigidita a nemennosť interakčných vzorcov má za následok eskaláciu problému, jeho zhoršenie, či dokonca vznik problémov nových. Samotné riešenia problému tak vyprodukujú nový problém, či problémy. O čo viac sa nedarí problém vyriešiť spôsobom, ktorý si rodičia vybrali, o to úpornejšie sa o to snažia. Ďalej a viac. Často stupňujú intenzitu riešení, ktoré si zvolili, dúfajúc, že zvolené riešenie je správne, otázkou je len jeho dôsledné uplatňovanie. V tomto prípade uplatňovanie ďalších a ďalších trestov. Ľudia tak uviaznu v riešení „buď alebo“ – buď budeš chodiť do školy, alebo ti zamedzíme prístup k tomu, čo máš rád - „aj keď sa to zamedzenie bude týkať dokonca láskyplného vzťahu k nám, k rodičom“.  

Čo je za tým? Možno vás to prekvapí, ale je to do nás rokmi vtĺkané presvedčenie, že „trpezlivosť ruže prináša“, presvedčenie, že ak sa človek dostatočne dlho snaží, tak jeho snaženie bude korunované úspechom. Možno bude. A možno vôbec nie.

Možno sa dal problém s vynechávaním vyučovania po rozhovore s chlapcom prerámovať do podoby: „výlety za poznaním“ a ako takýto ho riešiť. Možno chcel chlapec zažiť ten úžasný pocit, že nik nevie o tom, čo on práve robí a to mu dávalo pocit voľnosti a zodpovednosti za samého seba. Možno chcel chlapec samostatne objavovať svet. Možno sa to všetko dalo zariadiť aj bez toho, aby chlapec chodil poza školu. A možno by bolo dobré celý problém s občasným záškoláctvom jednoducho ignorovať. A možno bolo potrebné urobiť čosi celkom iné. Ale predovšetkým, po prvých neúspešných pokusoch o riešenie sa zastaviť a skonštatovať: ideme na to zle, skúsme to inak.

 

Ak to nie je pokazené, neopravuj to. Ak niečo funguje k tvojmu prospechu, rob toho viac. Ak niečo nefunguje k tvojmu prospechu, skús niečo iné. Čokoľvek iné.

 

Toto sú základné pravidlá na riešenie orientovaného prístupu. Tieto zásady jednoznačne uprednostňuje skúšanie nového, neznámeho a odmietajú sa držať  rigidných riešení v momente, ak je jasné, že sa neosvedčili, že nefungujú.  Vyskúšal si to? Nefunguje to? Je treba vymyslieť niečo iné. A to „iné“ často znamená niečo celkom neočakávané, paradoxné, niečo, čo vnesie zmätok a konfúziu do zabehnutej situácie, čo vnesie prekvapenie do zabehnutých vzorcov. To iné je označované ako experiment. To „iné“ predstavuje novú informáciu vnesenú do systému. Do systému, ktorým je v našom a vo väčšine prípadov rodina.  

 

 

Úloha experimentovania a domácich úloh

 

Aký je všeobecný cieľ experimentovania? Vyskúšať čosi nové, objaviť, otestovať, čo funguje a čo naopak efektívne a prospešné nie je a to zamietnuť.  Inak to nie je ani v na riešenie orientovanom prístupe. Nie je to nebezpečné? Ako môžeme experimentovať s našimi deťmi, s ľuďmi? Poďme sa trochu bližšie pozrieť na teoretické zázemie na riešenie orientovaného prístupu a vysvetliť, ako to myslíme s experimentmi. Na ľuďoch.

 

 

Kybernetika a teória systémov

Na riešenie orientovaný prístup čerpá z kybernetiky a teórie systémov. Základným pojmom je systém. Systém je množina prvkov, medzi ktorými existujú vzťahy, to znamená, že jednotlivé prvky sú vzájomne prepojené a preto sa navzájom ovplyvňujú.  Bez vzťahov nie je systém. Keďže sa ovplyvňujú zmena jedného prvku má za následok zmenu všetkých ostatných prvkov a vzťahov medzi nimi. A teda zmenu celého systému. V našom prípade a vo väčšine prípadov je tým systémom rodina. Prvkami sú jej jednotliví členovia. Čo znamená, že zmena správania jedného člena rodiny má nevyhnutne za následok zmenu fungovania celej rodiny, celého systému. To sa dá neuveriteľne dobre využiť. A aj sa to využíva. A aj to funguje. Stačí, aby sa jeden človek začal správať inak a to nevyhnutne povedie k väčším či menším zmenám v celom systéme. Prečo? Na svedomí to má cirkulárna kauzalita.

Vo všetkých sociálnych systémoch, medzi ktoré patrí aj rodina funguje cirkulárna kauzalita, čiže kauzalita obojsmerná alebo kruhová, ako vyplýva z názvu.  Čo to znamená? Nič zložité, len toľko, že nie len matka ovplyvňuje dieťa, ale zároveň aj dieťa ovplyvňuje matku, akcia vyvoláva reakciu, ktorá je zase podnetom pre ďalšiu reakciu a tak ďalej a tak stále dokola. 

 

Znamená to, že naše správanie je podmienené správaním druhých a že naše správanie zároveň ovplyvňuje, ako sa budú správať ľudia okolo nás. 

 

Tento jednoduchý a na pohľad triviálny fakt, má však pre terapiu zásadný a ďalekosiahly význam. Aký?  Jednak ten, že nie je možné povedať, čo je príčinou a čo je následkom, záleží na tom, v ktorom momente vstúpime do kruhu a čo teda nazveme príčinou a čo následkom. Preto, ako sme už viackrát zdôraznili, na riešenie orientovaný prístup nepátra po „príčinách“.

Ďalším dôsledkom je, že do kruhu môžeme vstúpiť kdekoľvek, kedykoľvek a prostredníctvom kohokoľvek. Znamená to, že môžeme na akomkoľvek mieste „rozťať“ začarovaný kruh, prerušiť problémovú interakciu a facilitovať užitočnú zmenu. Zmena správania ktoréhokoľvek člena rodiny nevyhnutne ovplyvní správanie všetkých ostatných.

 

 

Zmeň niečo, zmeň hocičo...

 

To, čo sa my, psychológovia na riešenie učíme je, že každý systém, rozumej rodina funguje v každej chvíli najlepšie ako vie. Každý jej prvok, teda člen rodiny robí, čo dokáže. Možno zle, možno tak, že to nevyhovuje jej ostatným členom, ale tak, ako najlepšie vie. A na to, aby systém, rodina začala fungovať inak, je potrebný podnet zvonka. Je potrebný nový podnet, nová informácia dodaná systému. A tam je príležitosť pre experiment a domácu úlohu pre klienta. Ten dodá novú informáciu, cieľom ktorej je narušiť zabehnuté vzorce, prerušiť nejako síce fungujúce, ale nevyhovujúce interakcie. Tam je rola psychológa a jeho záverečnej inštrukcie, alebo domácej úlohy.

Jedna z najbežnejších domácich úloh je: "pozorujte, čo by ste vo vašej rodine nezmenili, čo je tak dobré a tak hodnotné, že by ste to chceli zachovať. Nabudúce mi o tom porozprávate". Takéto zadanie upriami pozornosť klientov na to, čo si cenia, čo sa im páči, čo by nechceli za žiadnych okolností stratiť. A zároveň podnieti, aby to všetko, čo považujú z ich strany za dobré, prospešné a milé pre ich rodinu a jej členov začali čo najskôr realizovať. Pretože o tom budú musieť nabudúce referovať. Už takáto nevinná inštrukcia je schopná spustiť malé nenápadné zmeny. Tým, že sme sa na ne „naladili“, tým, že ich podvedome očakávame.

Teória systémov tiež hovorí, že malá zmena spôsobí ďalekosiahle a hlboké dôsledky. Malá zmena spôsobí kaskádu ďalších zmien: v rodine, v správaní človeka. V nariešenie orientovanom prístupe sa tento fenomén nazýva „ripple effect“, alebo efekt čerenia. Žiadalo by sa povedať, že našim cieľom je otriasť systémom. Ale takto to v medziľudských vzťahoch, v rodine obyčajne nefunguje. Opak je pravdou. Žiadna revolúcia. Naopak, postupná a nenápadná evolúcia. Pozitívne zmeny sú často nenápadné, malé, na prvý pohľad ťažko detekovateľné. A preto je potrebné je ich zviditeľňovať, pomenovať, ukázať že sa dejú a tým ich znásobovať. Tým im dávať život.

 

 

Využitie škál

 

Na to je užitočné škálovanie. Preto na riešenie orientovaný prístup používa škály. Väčšinou desaťbodové. Napriek tomu, že sa niektorým (aj psychológom) javia ako príliš psychometrické, matematické, a preto nevhodné na vyjadrenie stavov duše, považujeme ich za jeden z najlepších a najužitočnejších nástrojov. Ich využitie je všestranné: používajú sa na zachytenie aktuálneho stavu, používajú sa na zisťovanie a zviditeľňovanie pokroku, používajú sa na znásobenie a rozvoj  pozitívnych zmien a krokov vedúcich k riešeniu. 

 

Príklad

Predstavte si, vyššie spomenutú situáciu, v ktorej sa manželka sťažuje na komunikáciu s manželom. Otázka psychológa bude znieť: „skúste na 10-bodovej škále, vyjadriť, aká je vaša komunikácia s manželom teraz, pričom 1 znamená obdobie, keď vaša komunikácia bola najhoršia a 10 znamená, že vaša komunikácia je optimálna, taká, aká chcete aby bola“. Manželka odpovie, že sú na štvorke. V tejto chvíli má psychológ na výber: alebo sa spýta, ako bude vyzerať komunikácia s manželom na 10-tke, čím sa zameria na definovanie preferovanej budúcnosti, na definovanie cieľov klientky, alebo sa opýta, v čom bude situácia iná, ak budú na 5-ke, čím primäje klientku uvažovať o najbližšom kroku, o malej zmene, ako komunikáciu s manželom zlepšiť.  

 

Takouto otázkou psychológ zároveň použitím budúceho času vyjadruje jednoznačné presvedčenie, že k zlepšeniu dôjde. Vytvára očakávanie, že pozitívna zmena príde a otázkou je len kedy.

 

 

Sila očakávania

 

O nálepkách sme už hovorili, ukázali sme, akú silu majú, ako menia naše vnímanie, ako pod ich vplyvom selektívne vnímame určité fakty a interpretujeme situáciu. To má za následok, že naše negatívne očakávania, ktoré vznikli pod vplyvom nálepky, dajú vznik presne takej situácii, akú sme pod vplyvom nálepky „očakávali“. Ako? Prostredníctvom našich reakcií a reakcií našich komunikačných partnerov – presne podľa zákona kruhovej kauzality, ako sme ju popísali vyššie. Prostredníctvom mechanizmu očakávania.  Nálepky tak fungujú ako seba naplňujúce sa proroctvá.

 

Ak má očakávanie výsledku tak enormný vplyv na samotný výsledok, nebolo by možné ho využiť nejako pozitívne, v prospech veci? 

 

Na riešenie orientovaný prístup presne toto využíva. Vychádza z jednoduchého, ale účinného: čo očakávate že sa stane, ovplyvní to, čo urobíte. A tým neraz spôsobíte, že sa to stane. Terapeut preto každým svojim zásahom vyjadruje vieru v zmenu a táto viera v pozitívnu zmenu sa odráža v spôsobe, akým terapeut kladie otázky, akým komentuje úspechy klienta, viera v zmenu je obsiahnutá aj v experimentoch a domácich úlohách, ktoré terapeut klientovi zadáva. Toto očakávanie sa prenáša na klienta, klient s terapeutom tak spoločne vytvoria koalíciu, systém, ktorého základom je viera v nevyhnutnú pozitívnu zmenu. 

Ak terapeut a potom klient verí a očakáva, že pozitívna zmena je možná, a že sa už dokonca deje, tak je veľká šanca, že sa diať začne a bude pokračovať. Proces budovania pozitívnych očakávaní je preto jedným z najdôležitejších nástrojov, ktoré na riešenie orientovaný psychológ používa. Niektoré zmeny sú však príliš malé, nenápadné, preto ich treba nafúknuť, amplifikovať, pomenovať, ukázať, že sa dejú.

 

Príklad

Preto, ako domácu úlohu dostane klientka pozorovať, čo všetko by chcela s manželom v ich komunikácii zachovať, čo považuje za dobré, hodnotné.  To upriami jej pozornosť smerom k pozitívnym veciam a tak vytvorí očakávanie pozitívnych zmien. Ďalšie stretnutie obvykle psychológ začne otázkou na všetky tieto hodnotné veci, ktoré by klientka rada vo svojej komunikácii s manželom zachovala a pokračuje otázkou, kde na 10-bodovej škále sa nachádza klientka dnes. V prípade, že odpovie, povedzme na 5-ke, podrobne s klientkou rozoberie, čo spôsobilo tento posun, čo všetko bolo iné, lepšie, ako sa zmenila komunikácie s jej manželom – malé zmeny sa takto identifikujú, pomenujú, zväčšia a tým je im daná možnosť, aby pôsobili, a cez efekt čerenia ďalej pokračovali.

 

Iný spôsob využitia škál sú škály dôvery: klient má za pomoci škály určiť nakoľko dôveruje, že sa mu problém podarí vyriešiť, alebo škály motivácie, kde má zas označiť, nakoľko je odhodlaný svoj problém riešiť a vyriešiť. Takéto použitie škál je často užitočné v párovej terapii, pretože nám dodá cennú informáciu o tom, koľko je každý z páru, ochotný investovať do zmeny, do riešenia. Ak je viera v zlepšenie u jedného z partnerov jedna a jeho motivácia zlepšiť situáciu je tiež jedna, je to tak dôležitá informácia, že predmetom rozhovor sa stane práve toto. Niekedy sa môže dokonca ukázať, že terapia nemá zmysel, pretože jeden z partnerov nie je pre zachovanie vzťahu ochotný urobiť nič, neverí v zmenu a pokračovanie vzťahu si vlastne už ani nepraje.

 

 

Paradoxné inštrukcie

 

Jeden z druhov psychologickej intervencie je „predpísanie symptómu“. V prípade, že klient má pocit, že nemá veci pod kontrolou, užitočnou intervenciou je predpísanie problematického správania. 

Napríklad:

Manželke, ktorá sa s manželom háda, dá psychológ za úlohu, aby sa najbližší týždeň s manželom hádala čo najviac. Aby sledovala, ako je „schopná“ iniciovať hádku, kedy sa jej to podarí najrýchlejšie, kde k tomu dôjde najľahšie, čo musí urobiť, čo musí povedať. Ako sme vysvetlili v minulom diele, ak je človek schopný problém „vyrobiť“, je schopný sa jeho výrobe v ďalšom kroku vyhnúť. Podobným variantom je riadená hádka: jeden s manželov kričí päť minút, potom sa vymenia a kričí päť minút ten druhý. Alebo, ak sa manželia vždy škaredo pohádajú v kuchyni, ich úlohou je sa nabudúce hádať v kúpeľni, nikde inde.  Vychádzajúc z pravidla, že zmena kontextu môže ovplyvniť problematický vzorec.

 

Ďalším využitím „paradoxnej inštrukcie“ môže byť takáto situácia:  po tom, čo psychológ s klientom zmapoval, ako by vyzeral jeho život bez prítomnosti problému, na záver sedenia dá klientovi domácu úlohu, aby správanie, ktoré mu vadí, vedome inicioval, ale za dopredu stanovených podmienok. Teda - klientovi, ktorý je „depresívny“ - bez energie, celý deň polihúva, díva sa na televíziu a prial by si naopak pracovať, ísť medzi ľudí, učiť sa s deťmi a s partnerkou sa večer a ráno milo rozprávať, psychológ dá za úlohu, aby si každé ráno hodil korunou a podľa toho, čo mu padne, bol, alebo „depresívny“, alebo predstieral, že „depresia“ je preč a podľa toho konal.

 

Alebo iný príklad: 

Manžel odchádza každý večer ktovie kde, nevysvetlí kam ide, čo robí, vracia sa neskoro v noci. Manželka čaká doma, trápi sa, nespí. Klient inštruuje klientku, aby sama pred odchodom manžela bez akéhokoľvek vysvetlenia odišla a vrátila sa až po tom, čo príde manžel. Aby nič nevysvetľovala a tvárila sa, že je to takto v najlepšom poriadku.

Cieľom takýchto úloh je dostať veci pod vedomú kontrolu, vyskúšať čosi nové, zmeniť kontext, cieľom je zmeniť fungovanie systému prostredníctvom novej informácie. Niekedy to pomôže, niekedy zas nie. Potom hľadáme iné experimenty a iné domáce úlohy. Preto hovoríme o experimentovaní.

A zasa sme sa k predsavzatiam nedostali. Dole je pár rád, ktoré vám po prečítaní posledných dvoch článkoch budú určite jasnejšie, zrozumiteľnejšie a zrejmejšie. 

 

 

 

Tak trocha iný psychológ, alebo - ako uspieť vo svojich predsavzatiach

 

Ako uskutočniť nie len novoročné, ale akékoľvek užitočné zmeny vo svojom živote

 

 

Vráťme sa k predsavzatiam. Alebo k akýmkoľvek zmenám vo vašom živote, ktoré ste sa rozhodli uskutočniť.  Už vám je jasnejšie, ako si ich nemáte formulovať, ako si ich nemáte dávať?  A čo naopak urobiť, aby ste zvýšili šancu, že ich dodržíte, že v nich vytrváte? Že budete úspešní? 

 

Pár užitočných rád: 

 

• Nestavajte ich za každú cenu v zmysle „buď alebo“ – pre niekoho môže byť prospešné a dobré urobiť rázny rez - a povedať si - "toto bola moja posledná cigareta, toto bol môj posledný pohárik....buď budem fajčiť, alebo nie, buď sa vzdám celkom alkoholu alebo nie, buď budem zdravo jesť, alebo nie, buď budem kričať na deti, alebo nie".  Niekomu, naopak, toto vôbec nefunguje. Pre niekoho takéto ciele nemajú veľkú efektivitu, nádej na úspech a trvanlivosť. Prečo? Pretože jedna jediná cigareta, jeden jediný pohárik alkoholu, jedno jediné nezdravé jedlo, či zvýšený hlas na dieťa môže zničiť celé predsavzatie. Následky? Pocit zlyhania a veľmi pravdepodobne „vzdanie sa" a návrat k starým návykom. Pre mnohých môže naopak fungovať, ak svoje nežiadúce návyky a zvyky odstránia postupne - tak, že ich budú redukovať - a to každým dňom viac a viac. Takýto postupný proces nevyvolá ten nežiadúci "prekmit" k starým nežiadúcim návykom, pretože občasné "zlyhanie" je považované za normálne, pochopiteľné a netreba z neho robiť veľkú vedu - je prirodzenou cestou k zmene. Že ste jeden deň zlyhali? No a čo? Pred vami je ďalší deň, ktorý bude iný, a v ktorom sa vám vaše predsavzatie podarí dodržať lepšie. 

• Rozdrobte si preto svoj cieľ na malé ciele, nechcite všetko zmeniť hneď. Dajte si za cieľ zredukovať počet cigariet a zredukovať počet pohárikov alkoholu. Kričíte na deti? Tak kričte, Ale povedzte si každý druhý deň ráno, že tento deň bude bez kriku. Alebo si hoďte mincou. A podľa toho sa riaďte: deň bez kriku, alebo deň ako obyčajne. Vyskúšajte to. Berte to ako experiment. 

• Riaďte sa systémom „aj aj“, alebo najlepšie „aj aj plus niečo nové: aj fajčím, aj plním svoj záväzok, lebo redukujem počet cigariet, aj si občas vypijem, aj redukujem pitie.  Ale zároveň chodím, napríklad, behať. To nové – behanie môže zmeniť kontext, to nové - „vpustí do systému“ novú informáciu. A môže zmeniť celý systém. Je možné, že po vašej fyzickej aktivite vás chuť na cigaretu, nezravé jedlo, či pohárik celkom prejde a ani si na ne nespomeniete. Prečo? Lebo zmeníte kontext. A do vášho nového kontextu aktívneho športujúceho človeka cigareta, pohárik, či hamburger jednoducho nebudú patriť. 

• Sledujte, čo sa dialo v momentoch, keď ste si cigaretu už už zapálili, pohárik ste si už už naliali, na deti ste už už nakričali, ale nakoniec k tomu nedošlo. Sledujte momenty, keď ste odolali. Sledujte tieto výnimky. Zapamätajte si, čo sa dialo v týchto momentoch. Rozmýšľajte, čím boli tieto momenty, situácie iné. Zapíšte si ich. Povedzte o nich niekomu. 

• Zverejnite svoje predsavzatie, hovorte o nich s vašimi najbližšími, priateľmi, vytvoríte tak očakávania v druhých a tí vám vaše očakávania budú posilňovať.

• Ak nefunguje to čo robíte, nepokúšajte sa snažiť o to viac, ďalej a opakovane, ale vymyslite, čosi nové. Hocičo nové. Buďte kreatívny, objavujte. Skúšajte. 

• Berte to ako hru. Ako experimentovanie. Ak na to nechcete byť sami a túžite fungovať v tíme, nájdite si kouča či terapeuta, jednoducho človeka, ktorý vám bude sympatický a ktorý vám vo vašom odhodlaní pomôže vytrvať.

 

PhDr. Lucia Trézová                                    

článok bol publikovaný v časopise Dieťa 01-2015